Kiskove patálie

Andrej Kiska, prezident Slovenskej republiky, ktorého sme si zvolili v demokratických, rovných,
priamych a tajných voľbách predstavuje marketingový produkt. Produkt, ktorý svojho času veľmi
dobre zafungoval. V ďalších voľbách za prezidenta už kandidovať nebude. Z politiky sa vraj nestratí,
ale nikto nevie, ako to vlastne myslí. Možno si sám uvedomil, že marketing v politike jednoducho
nestačí.

Prezentovanie vlastnej hodnotovej výbavy každého politika by malo byť alfou a omegou jeho
denného spoločenského života. Zároveň je však dôležité vedieť vlastné politické kroky skĺbiť
s presvedčením a záujmami krajiny, ktorú politik reprezentuje. A najmä s ohľadom na svoju minulosť,
ktorú si v batôžku nesieme životom všetci bez výnimky, je nevyhnutné dokázať konsenzuálne
predstavovať svoje politické postoje tak, aby na konci dňa aj povestný marketing fungoval tak, ako
má. V podaní Andreja Kisku nefunguje nič z vyššie spomenutého. Dôkazom je aj posledné faux pas
z prezidentského paláca.

Nedávno sme si pripomenuli 50. výročie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Zvyšok
sveta vrátane USA sa vtedy nečinne prizeral kvôli geopolitickým hrám tej doby na trestu hodnú
okupáciu. Ale časy sa zmenili. Sovietsky zväz sa rozpadol a členmi OSN a NATO sú aj krajiny, ktoré
pred 50-timi rokmi prišli podať slovenskému a českému národu pomocnú ruku v podobe vojenskej
okupácie. Genézu historických reálií však necháme na historikov aj napriek tomu, že samotné
historické fakty nemožno žiadnym spôsobom vyvrátiť napriek snahám, ktoré sú najmä dnes viac ako
očividné. Fakty – to je to správne slovo, ktorému sa povenujeme.

Andrej Kiska sa v roku 1983 snažil vstúpiť do KSČ ako syn solídneho komunistického kádru. Horlivý
mládenec Andrej bol v tom čase aj predsedom podnikovej organizácie SZM (Socialistický zväz
mládeže). Navzdory dnešnej propagande sa pri tomto momente až tak veľmi pristavovať nebudeme,
pretože ak ste v roku 1983 chceli niečo dosiahnuť, vstup do komunistickej strany bol samozrejmosťou
– apropo, túto skutočnosť by bolo fair prezentovať verejne aj zo strany politikov. Kiska teda musel
oficiálne súhlasiť aj so vstupom varšavských vojsk na naše územie. V kontexte jeho výkonu
prezidentskej funkcie a najmä názorov, ktoré verejne prezentuje, je táto predstava absurdná, avšak
pravdivá. Andrej Kiska sa nakoniec straníckym komunistom nestal aj napriek tomu, že Kiskov otec
podľa slov samotných komunistov „pre komunistické hnutie toho v okrese Poprad vykonal mnoho“ .
Podstatné je však to, že politické kroky a názory nemôže žiadny politik a už vôbec nie prezident
prezentovať navzdory opačným osobným skúsenostiam a rodinnej minulosti v prípade, ak chce byť
úspešný a uveriteľný. Navyše, Kiskovi nepomáha ani preafektované herectvo a amatérske čítanie
textu z papiera. V žiadnom prípade nemožno považovať za šťastné ani natáčanie dokrútky príhovoru
v predstihu a počas samotných pietnych aktov dovolenkovať. Toto bol zo strany prezidenta
mimoriadny prešľap a absolútne nepochopiteľné gesto výkonu prezidentského mandátu. Neoliberál
dneška by povedal, že je to „superkový time managment“. Zdravému človeku sa ale pozastaví rozum.

Kiskove patálie pokračujú v podstate vždy, keď a objaví na verejnosti. Možno si to uvedomuje aj sám
a preto sa rozhodol, že svoje vlastné trápenie už nebude predlžovať a radšej si bude užívať život
milionára. Byť prezidentom je fajn skúsenosť, ale stačilo. Treba sa porozhliadnuť po ďalšej zábavke.
Možno treba okúsiť parlamentný súboj, možno len spoza opony z času na čas zamávať do kamery
a prstom ukázať na „tých správnych“. Uvidíme. Každopádne, prezidentovanie Andreja Kisku je jedno
obrovské trápenie. Pre neho samého aj pre túto krajinu.

Táto stránka ukladá malé súbory (Cookies) na vašom zariadení. Tieto súbory cookie sa používajú na sledovanie počtu uživateľov našich webových stránok v súlade s Európskym nariadením o všeobecnom ochrane údajov. Ak sa rozhodnete odmietnuť akékoľvek budúce sledovanie, v prehliadači sa vytvorí súbor cookie, ktorý si túto voľbu zapamätá na jeden rok.

Prijať alebo Odmietnuť