Opozičný strach

Slovenská politická opozícia sa od čias Mikuláša Dzurindu stále nepoučila. A to hneď minimálne v dvoch rovinách.

 

 

Na Slovensku vládol Vladimír Mečiar. Zvyšok rozdrobeného politického spektra hľadal recept na volebnú porážku politika, ktorý dokonale ovládol v podstate všetko, čo sa ovládnuť dalo. Recept bol jednoduchý a ako sa ukázalo neskôr, aj dobrý – spájanie malých strán do jednej väčšej. Odhliadnuc od politického marketingu, sčítavanie jednotlivých preferencií do jedného súčtu bol ten najjednoduchší a najúčinnejší spôsob, ako poraziť silného lídra v podobe Mečiara. Egá predsedov jednotlivých opozičných strán išli do úzadia a snaha o prevzatie moci v krajine bola veľká. Podarilo sa, Mečiar bol porazený.

 

Píše sa rok 2018 a doba sa posunula do diametrálne odlišných polôh. Ako politických, tak aj spoločenských. Slovensko je etablovanou krajinou v medzinárodných štruktúrach ako EÚ alebo NATO, na európskej pôde je nás v mnohých oblastiach výrazne počuť, ekonomicky krajina rastie ako nikdy predtým. Tieto fakty vnímajú všetci okrem opozície, ktorá, ako sa zdá, zaspala v čase mečiarizmu. A to nie len v štýle svojej politiky, ale aj v návrhoch na to, ako prevziať moc a poraziť konkurenciu.

 

Lídrami v prezentovaní dôb minulých sú Richard Sulík a Igor Matovič. U oboch sa prejavil strach zo straty vlastných pozícií, keď prezident Kiska neustále naznačuje, že vstúpi do politického súboja prostredníctvom parlamentnej súťaže. Zrejme až na jeseň sa dozvieme, či založí vlastný subjekt alebo zvolí inú formu. Opozičným lídrom však vyrába vrásky už dnes. Tí namiesto prezentovania vlastných návrhov riešení a klasickej politickej súťaže vzývajú duchov minulosti a volajú po akejsi novodobej SKD (2)! Výsledkom je klasický opoziční cirkus v podobe hašterenia, predbiehania sa v osočovaní a poukazovaní prstom na toho druhého. Inak povedané, opoziční egomaniaci bažia za každú cenu po moci. Áno, politika je súbojom o moc, ale aj umením konsenzu a hľadaním dobrých riešení pre celú spoločnosť – toto u opozičných politikov akosi absentuje. Žiaľ, dlhodobo.

 

Politické systémy sa vo vyspelých demokratických krajinách okrem iného vyznačujú nízkou mierou byrokracie a malým počtom štandardných politických strán. Slovensko sa k vyspelým demokratickým krajinám neustále približuje, či sa to niekomu páči alebo nie. V niektorých aspektoch napredujeme rýchlejšie, v niektorých zaostávame. Počas ľavicových vlád SMERu Slovenská republika prešla dlhú, v mnohých ohľadoch náročnú, ale veľmi úspešnú cestu. Aj SMER-SD svojho času predstavoval integračný subjekt, ktorý spojil viacero ľavicových strán. Úspešne a stabilne funguje dodnes a nič nenasvedčuje tomu, že by malo prísť k výraznej zmene. „Ľavicové SDK“ v podobe strany SMER-SD teda do bodky splnilo význam spájania viacerých subjektov do jedného za účelom dosiahnutia politickej stability od stredu naľavo. Vzhľadom na egocentrické povahy opozičných lídrov sa toto o pravici tvrdiť nedá. Dosiahnutie vzniku jednej veľkej dominantnej pravicovej strany by bolo pre Slovensko určite prospešné. Sulík, Matovič a spol. to vedia. A vedia aj to, že by to znamenalo ich osobný politický koniec, pretože ani jeden z nich nemá na to byť skutočným lídrom, ktorý by oslovil pravicového voliča. Necháme sa prekvapiť. Dovtedy sa môžeme tešiť na pokračujúci opozičný cirkus v podobe nechutných politických hier, ktoré obyvateľom tejto krajiny neprinesú vôbec nič.

Táto stránka ukladá malé súbory (Cookies) na vašom zariadení. Tieto súbory cookie sa používajú na sledovanie počtu uživateľov našich webových stránok v súlade s Európskym nariadením o všeobecnom ochrane údajov. Ak sa rozhodnete odmietnuť akékoľvek budúce sledovanie, v prehliadači sa vytvorí súbor cookie, ktorý si túto voľbu zapamätá na jeden rok.

Prijať alebo Odmietnuť